Po nejakom čase sa väčšine šťastlivcov peniaze rozkotúľali, žena zostarla a deti znovu robili hlúposti. Preto bol svet plný chodiacich lovcov zlatých rybiek. Striehli na brehoch riek a hľadeli do bledej vody, kedy sa tam mihne zlatá rybka.
Aj malý Tomáš mal otca, ktorý sa s ním nehrával, nečítal mu rozprávky, ale chodil kade-tade po svete a lovil zlaté rybky. Niekoľkokrát do roka sa Tomášov otec vrátil domov, aby sa poriadne najedol, zbil ženu aj deti a zobral úspory na ďalšie lovecké výpravy. Tomáš sa na tieto návraty veľmi tešil. Hoci dostal výprask, bral to ako samozrejmé, veď to tak bolo všade. Najviac sa tešil na večery, kedy si k nemu otec sadol a začal rozprávať, čo na svojich cestách videl a zažil. Veľkou témou bol lov zlatých rybiek. „Aspoň jednu, keby som chytil,“ hovorieval, „mal by som postarané na celý život.“ Túto vetu častokrát opakoval smutným a zasneným hlasom.
Malý Tomáš bol múdre dieťa, ktoré bystro pozorovalo okolitý svet. Videl, že niektorí susedia zlatú rybku chytili, pár rokov si voľkali, jedli vynikajúce jedlá, pili ušľachtilé vína a zazerali na svojich chudobných susedov. Postupne sa ich majetok zmenšoval, jedla bolo menej, ani víno nebolo každý deň a aj susedov začali zdraviť. Nakoniec boli tam, kde predtým. Alebo na horšom. Vedeli totiž, aký môže byť život iný, keď máte peniaze a to bolo hnacou silou, prečo sa húfne vyberali do sveta na lov rybiek.
Ako šli roky, Tomáš začal rozmýšľať, ako otcovi pomôcť. Napadlo mu, že snáď by sa s rybkou dalo dohodnúť. Jeho plán bol nasledovný: ak by otec rybku chytil, mal si želať jej premiestnenie do ich studne na dvore. Vylovenej rybke by sa prisľúbila vzorná starostlivosť a na oplátku by bola naporúdzi, keby to rodina potrebovala. Tomášov nápad sa otcovi pozdával a už sa tešil, ako si ju doma bude vylovovať podľa potreby.
Jedného dňa sa zrazu zotmelo, zaburácal hrom a na dvore sa objavil vysmiaty otec a zlatá rybka. Studňa bola pripravená, tak rybku spustili vo vedierku dole. Náhle sa z dola ozval úpenlivý rybí hlas. „Tá voda je sladká!“ Veru, Tomáš ani otec nepomysleli na dôležitý fakt, že rieky sú slané a voda v studni sladká. Kým rybka lapala po dychu, na dvore Tomášov otec prevzal krízové velenie. Prikázal poznášať všetku soľ z domu a vsypať ju do studne. Stačilo zopár hrčekov soli a rybka bola spokojná. Nastal však problém, odkiaľ budú mať ľudia sladkú vodu. Bola to otázka života a smrti – buď prežije rybka alebo Tomášova rodina.
Tomáš s otcom prišli na úžasný nápad: rybku vylovia a budú si želať, aby sa voda v riekach zmenila na sladkú. To bude iste ideálne riešenie – doma si budú chovať zlatú rybku v slanej studni a sladkú vodu na pitie budú brať z rieky. Tak sa aj stalo. Voda v riekach sa zmenila na sladkú a všetky zlaté rybky na svete pomreli na nedostatok soli. Po čase zomrela na starobu aj Tomášova zlatá rybka. Preto máme dnes sladké rieky a musíme pracovať, aby sme získali bohatstvo. Ale možno niektorí majú schovanú svoju zlatú rybku a strážia si to tajomnostvo ako oko v hlave.